Po nás potopa! Kričia kŕdle mrakov Na krídla divých makov Polia ich nesú Z Tvojich rúk zoskakujú zimomriavky Nesmú (Okatá rozprávka okato prozaicky kríva. Dýchajúca, živá, gravitácia svetských prianí – sníva – a líže rany)

Ktosi Do rúk kosí Jablká Spoza rohu Vykúka Goya Tmu na brušká prstov kreslí Kdesi ustalo poláskanie na pol ceste Na šiji zaprášené bozky sladko klamú (Sebecká samota Odmieta Pohladenia)

Svitá Vypínam ťažké sny A ťahám bosé oči spod vankúša

Do prudkých dlaní fúka dážď

Krivkami svetla kytica svetlá krýva

Jar je blues, ktoré sedí vrabcom na zobákoch. Pískajú si, šedohnedé guľáčatá, ruvú sa pod smetiakmi, stavajú lásky z opustených saloniek, o svete nevedia. Uštrikovala som Ti sveter, máš ho po kolená. Topíš sa v ňom, ako ja v smutnom predjarí. Ďalekohľadíme do budúcnosti, držiac sa za ruky, dúfajúc, že každý z dneškov bude čím skôr za nami. Prišli chlapci, […]

Do šedých mrakov vkĺza slnko Háčkuje búrky, osedláva hromy Stromy si slzia do oblakov Jar rozpúšťa sa v dlaniach vôní

Do rána vošla ranná káva, zatrepala krídlami, našuchorila mliečne páperie, schúlila sa v dlani, pomrvila.

Prší. Dážď búcha do tiel ako hooligan do klaviatúry. Mláky odskakujú blatníkom z cesty, krky sa noria do kabátov, mesto zazerá. Včerajšia eufória pominula skôr, než začala. Ako jar vo februári.