eleanorigby

Záhoráci s chalupami na Kopaniciach. Chalupová osada číta štyri chatky, troch psov, veľa flašiek. Prázdnych, plných, slivovicových.

„Odkál ste? Bratislava?“ škerí sa na nás hostiteľ potmehúdsky už pod chotárom. Z vrecka vyťahuje boťulku, pohárik, nalieva. „To musíte,“ nevieme sa brániť. Šlapeme hore. Po ceste nás čaká veľa návštev. Každých päť minút dáka. Tu ulejú do pravej nohy, tu do ľavej, tu kade – tade, na nohy nehľadia. Je desať hodín ráno, začať treba rezko.

Z domčekov sa parí dym, jarné slno hladí trsy uzimenej trávy. Varí sa polievka z husaciny, zemiaky se zelím a slaninú. Pije sa. Kalíšky, kam sa oko zadíva. Domáci štedrí, pohostinní, sotva sa šofér stihne ubrániť.

„Co?,“ prikladá hostiteľ ruku k ľavému ušisku, „hokej?“ uisťuje sa, či dobre počuje. Vysvetľujeme, že sme toho veľa nenaspali. „Však aj my sme kukali,“ presviedča nás. „Všetko tu máme, všetky kanály“! chváli sa.

„A čo vy na nich? Na chlapcov?“

„Ááá,“ mávnu rukou chlapi v chalupe, „dali sme si ďalšiu slivku,“ potmehúdski sa zubia, viac nepovedia.

„Zajtra bude bronz,“ žmurká hostiteľka.

„Čuš baba, ani si nekukala!“ vyčítavo odvrknú. „Tuná sa zvalila a všetko prechrápala!“ Žalujú pohotovo.

„Nič som neprechrápala, len keď už nebolo na čo kukať, tak som šla po druhej tretine spať!“ bráni sa dáma.

Ideme von, vymotkať slivovicu na čerstvý vzduch. O hokeji viac ani slova. Všetko je jasné, bude bronz, a basta. Partia chlapov nepôjde spať skôr, než oslávi ten zázrak.

Vstávame o štvrtej ráno. S bolehlavom. Štyridsať minút sa radujeme, dvadsať minút tŕpneme, zvyšok dňa smútime.

Koniec sna jednej generácie. Nielen tej hokejovej. Nie som zúrivá fanynka, ale hokej mám rada. Prešla som prechodom z Céčka, oslavovala postup z Béčka, v Lilehammeri som mala presne 14 rokov, milovala Šatana a vadila sa so spolužiakmi o tom, či ženským sa hokej páči, len ak o niečo ide. V Petrohrade som plakala s ušatým Lašákom, ktorý sľuboval, že o rok bude zlato. Keď prišlo zlato, učila som sa na brehu Dunaja, pred skúškou z ústavného práva, na druhom brehu mesta okupovaného bláznivou eufóriou, vítajúcou hokejistov. Ľudia sa objímali na uliciach, autá trúbili, vlajky viali. Už nikdy viac sme sa tak spolu nesmiali, už nikdy viac sme neboli jeden k druhému tak milí.

„Koniec? Aký koniec jednej generácie? Však Šatan má ..“ v duchu prerátavam. Nie, už nemá 18, hoci si ho pamätám práve takto. 18 už nemám ani ja. Tak ako ja, aj mnohí ďalší sú príslušníkmi tejto generácie. Vyhrávali a padali sme s nimi, od detstva až po dnešok. Toto sú naši hrdinovia, nech už nás život odvial kamkoľvek.

Chlieb lacnejší nebude. Otvorene však – hokej nás spája, spojil. Na Kopaniciach či v krčmách v meste, rôzne nátury, rôzne profesie, stále je o čom. O nich, o chlapcoch. A akokoľvek je to iracionálne, hokej nás spája, ako máločo.

Napokon, aj prvá konverzácia s mojim čochvíľa manželom bola práve – o hokeji.

Zajedám zemiakovú medailu zemiakovými pirohami. Smútim, a predsa som na nich hrdá. Keď smútok, môj, náš, prejde, keď ich smútok zoslabne, možno raz zistia, čo nám dali.

Možnosť prežiť kolektívny, veľký sen.