Jar je blues, ktoré sedí vrabcom na zobákoch. Pískajú si, šedohnedé guľáčatá, ruvú sa pod smetiakmi, stavajú lásky z opustených saloniek, o svete nevedia.
Uštrikovala som Ti sveter, máš ho po kolená. Topíš sa v ňom, ako ja v smutnom predjarí.
Ďalekohľadíme do budúcnosti, držiac sa za ruky, dúfajúc, že každý z dneškov bude čím skôr za nami.
Prišli chlapci, hádžu kamene vrabcov do saloniek. Sny zívajú, ospanlivo, nevedia sa prebudiť.
Sú dlhé spleeny z opustenej zimy.