Do rána vošla ranná káva, zatrepala krídlami, našuchorila mliečne páperie, schúlila sa v dlani, pomrvila. Cencúlime sa na balkóne, ona sa ku mne íska, ja vrčím, bude každý deň.
Do topánok vbehlo mi pár krokov, unášajú sa snami o tom, aké by to bolo, tancovať. Oblaky lietajú prinízko, stíhačky, kradnú deň z kešene, trucujú, že si zmenil modré oči za hnedé.
Staré lásky končia prózou o migréne, bankových vinkuláciách a sľuboch, že sa ešte uvidíme.
Nedá sa nemilovať, koho si miloval. Tá zvláštna, horká neha, rozpaky a nonšalantné gestá.
S láskou, s tou sa nedá prestať.
Milujem v Tebe všetkých, ktorých som milovala.