Čosi vadí? Šup ho, zákon!
Je čosi zhnité v štáte slovenskom. Čo si budeme navrávať, načo si márne klamať. Prekážajú nám fajčiari? Zákon! Zlí obchodníci? Normu na nich! Čechizmy v televíznych novinách, patvary na bilbórdoch? Predpismi, jednu po papuli! Bojové plemená? Rovno do ústavy! Rybu, ktorá smrdí od hlavy, každý správny Slovák začne pitvať od plávacích plutiev.
Dôvera Slováka v zákon je takmer všemocná, a pritom fascinujúco kontrafinálna. Politik zavelí, „to ošetríme,“ Slovač sa upokojí, však v zákone … to bude. A tak sa nám v našej milej, podtatranskej zelenej krajinke, množia obsolétne normy. Právne normy, ktoré sú síce účinné, avšak každý, vrátane donucovacích orgánov, na ne – dlabe. Krátke mediálne haló, krátke víťazstvo (či prehra) exhibujúceho politruka, dlhé nič. „Však v zákone to je,“ občas ktosi zabedáka. Svedkom mu bude rozpačité ticho.
Slováci nie sú naučení riešiť svoje problémy samostatne – a vzájomne. Žiaden občiansky nátlak, žiadne spotrebiteľské míny. Slovák je totiž kverulant, avšak neoficiálny. Zabrble si doma, v krčme, v robote, ak mu však i trikrát zhnité mäso predajú, do obchodu sa vráti. Násilie v správach, vulgarizmy v telke? Neprepnem, nevypnem, však to má riešiť zákon! Povadil sa so susedom? Zákon! Vadí mu hluk, odpad, fajčiari a janičiari? Zákon, zákon, zákon! Zákon vyrieši, štát požehná.
A ak sa nájde dobrodruh, ktorý sa pokúsi o akýkoľvek občiansky nátlak, ten istý Slovák ho pošle priamo tam, odkiaľ prišiel. Šak toten len z davu vystrkuje, predvádza sa, hňup akýsi!
A ak sa nájde somár, čo mu povie,“Nepáči sa? Kandiduj sám!“ – dostane manták jednu verbálnu po gebuli a vysvetlenie, že politika je len pre pánov a zlodejov.
Na Slováka sa preto dojem robí ľahko. Stačí malá, hlúpa, zákonodarná iniciatíva, preplnený a rozporný právny systém a národ, ktorý vie, že nič nemusí riešiť sám, pretože má Zákon. Občiansky princíp vysvetlíte Slovákovi práve tak ľahko, ako ľahko navlečiete kanadského drevorubača do čipkovanej podprsenky.
Aj teraz, tu ho! Vymierajú národovci? Ľahká pomoc! Vlastenectvo – vnútime! Najväčší zo všetkých Slovákov, Slovácilepší, tí praví dejatelia, tí nám ukážu! Práve tí, ktorých slovná zásoba ľubozvučnej reči slovenskej sotva stačí preskakovať prvú signálnu, práve tí, u ktorých je dôvodný predpoklad, že vulgárne rozkrádajú, čo v košiari nájdu (a poberú aj to, čo nenašli), práve tí, ktorí (aj) občianskym združeniam podporujúcich kultúru berú to málo, čo v dvojpercentnom príspevku z dane uľahčovalo ich živorenie (však naboso sa ľahšie krepčí), tí, ktorí za celé štyri roky ani nezakopli o pamiatku, ale slovenské domy zľahka vyvlastnili (však čo je tvoje, je vždy naše!), tí nám dajú zákon! Zákon!
Len mi povedzte, čo so Slovákmi, keď ich iní, takíto, Slováci lepší, dávajú pekne do laty. Načo v deťoch pestovať lásku k vlasti, zahoďte povesti, kašlite na múzeá, vyhýbajte sa prírode. Netreba robiť nič, už máme Zákon. Dostanú hymnu, dostanú vlajku, a z ústavy pekne preambulu. Zvyšok z ústavy im aj tak netreba! Práve tak, ako nemusíme podaromky mrhať na učebnice, platy učiteľov a podporu kultúry. Už ho máme, už k nám prišiel! Zákon!
Zákonodarná iniciatíva iniciatívnych nedôchodčiat je krátka cesta do pekla. Krátka cesta, ktorá nám mnohým bude syzifovsky dlhá.ˇ
Nehaňte ľud môj, nechajte ľud môj.
__________
Pojem Slovák je v texte používaný spravidla sarkasticky. Nie je Slovák, ako Slovák, nie každý je z jedného vreca. A autorka to vie. Aj autorka je od Slováka. Autorka však využíva autorskú skratku a verí, že chytrému stačí napovedať. To pre prípadnú diskusiu.