Prší. Dážď búcha do tiel ako hooligan do klaviatúry. Mláky odskakujú blatníkom z cesty, krky sa noria do kabátov, mesto zazerá. Včerajšia eufória pominula skôr, než začala. Ako jar vo februári.
Ak s vami kamarát dlho nehovorí, možno sa mu len vybil mobil. Alebo ste ho naštvali. Alebo je zaneprázdnený, ako zvykne byť.
Alebo je na psychiatrii a z jeho mobilu len príde smska, informujúca jeho nadriadeného o tom, že už bolo aj lepšie.
Tichí ľudia sú ako tichá voda, tá, ktorá brehy omýva. Presne taká, ako tá, ktorá sa jedného dňa prudko vyleje a zatopí pol Záhoria. Skôr či neskôr sa vylejú, najčastejšie do seba.
Tichí ľudia sú nebezpeční. Pokojní, sebaistí, mlčanlivo bezpeční. Nikdy neviete, čo sa v nich odohráva, nikdy neviete, či potrebujú pomoc. Nikdy neviete, že sa ľady lámu.
Prší. Jar sa z brehov vylieva.