Jar kýcha do mlák štipľavý, svieži nádych.
Ulice sa vrhajú do kabátoretného striptízu, kroky si skáču do vlastných tieňov. Prebehnú okolo, vrtko, čardášovo, jej sa vrtí sukňa, on ju chytá do rúk, kričí: „Skáčme cez kaluže!“ Ona sa smeje, on sa smeje, zakopnú, skrotnú.
Po chodníkoch sa promenádujú fotografie, Dunaji sa durdí vranami sediacimi na moste.
Starká nastúpi do vylešteného autobusu. Isto im umývali okná! Kýva na mňa, drobná, „Aká ste vznešená, kráľovská!,“ prihovára sa mi.
„Výý-hrali-sme,“ skandujú stredoškoláci cestou domov.
Jar prišla. Ožíva v ľuďoch.